Tohtoročnú cyklistickú sezónu sme sa rozhodli odštartovať výstupom na Poľanu. Slávili sme tak sviatok práce, keďže pre nezvyčajne chladnú jar nebolo veľa možností vytiahnuť bicykle skôr. Z tejto túry som mala pochopiteľné obavy – pri spomienke na minuloročný výlet, keď sme posledný osem kilometrový kopec vytlačili po svojich a to sme už toho roku absolvovali zopár „okruhov v okolí“.
Prvé komplikácie nastali hneď za Detvou, naprieč roztrúsenými lazmi menom Skliarovo, prekvapivo však nie z mojej strany. Môj parťák, vždy udávajúci tempo, ktorý ma hnal dopredu ďalší a ďalší únavný kilometer, musel zastaviť. „Pre svoj prvý výlet som si radšej mohol zvoliť cestu na Kapusty a späť.“ Žartoval, hoci vyzeral, že každú chvíľu odpadne. (Pre neznalcov Detvy je to vzdialenosť asi 400 metrov.)
Skliarovo nám dalo zabrať zakaždým. Kamkoľvek sme chceli vyraziť, museli sme najprv zdolať pár strmých kopcov, ktoré z nás vysali energiu. Ja som sa ale zatiaľ cítila dobre. Užívala som si okolitú krajinu a konečne dobré počasie. Na chvíľu som sa stala hnacím motorom, a aj keď sa môj spoločník rozhodol svoj bicykel potlačiť, ja som ostávala v sedle. Vyhovovalo mi to viac, pretože pri chôdzi som pociťovala svalovku a potrebovala som iný druh pohybu, ktorý mi zaťaží iné svaly ako pri behaní a chodení.
Po hriňovských lazoch sa išlo lepšie. Kopce sa striedali s rovinkami a dokonca sme aj klesali. Kým sme sa dostali na Priehalinu, slnko už poriadne pražilo. Uvedomila som si, že zas budem opálená podľa oblečenia, sakra. Minulý rok som celé leto behala s bielymi zápästiami, pretože ma opálilo podľa cyklistických rukavíc.
„Je na figu ročné obdobie. Ešte nemáme čo kradnúť zo stromov.“ Sťažoval si môj spoločník, ktorý medzičasom stihol nabrať druhý dych. Tým „čo“ myslel nejaké plody rastúce popri ceste, ktorými by sme sa osviežili a doplnili energiu. Mal pravdu. Aj ja som zbožňovala zo stromov trhať orechy, jablká či čerešne, ale na to si budem musieť ešte počkať. Aspoňže teraz všetko kvitne.
Raňajkovali sme na mieste, kde vodiči cez zimu zvyknú na kolesá dávať reťaze, aby vyšli k horskému hotelu, kam sme mali namierené aj my. Už nás čakal len posledný osem kilometrový výstup. Želala som si, aby cesta čo najskôr viedla pomedzi stromy, cez les, pretože horúčava začínala byť neznesiteľná. Došli nám aj naše zásoby vody. Spoliehala som sa len na to, že cestou natrafíme na nejakú horskú bystrinu alebo vydržím po hotel.
Na moje veľké prekvapenie som z bicykla zosadla iba zopár ráz, keď som sa potrebovala napiť, vôbec som nepociťovala potrebu ísť pešo. Vodu sme nakoniec našli. Tiekla v malých prameňoch z koreňov stromov, čo rástli popri ceste. Musela som sa k nim vyštverať po klzkých skalách aj s fľaškou. Nanešťastie, tieklo to do nej veľmi pomaly. Vystačilo to akurát na utíšenie smädu, nie však do zásoby, pretože toľko času sme nemali, keďže v pláne bol ešte výstup na Zadnú Poľanu. Chvíľu na to sme však natrafili na potok, ktorý sa zdal byť čistý, tak sme to riskli.
Asi kilometer pred cieľom sa naše cesty rozdelili. Boli sme zvedaví, kto tam príde skôr. Vyhrala som. Za odmenu som dostala radlera. Ešte nikdy nechutil tak dobre. Bola som na seba hrdá. Konečne som zdolala Poľanu.
Doplnili sme si ešte nejaké zásoby pitia, uzamkli bicykle a hor sa do lesa. Na začiatku svojej pešej túry som myslela, že to nezvládnem. Nohy ma príšerne pálili. Potom ale kopec zvoľnil a dalo sa to vydržať. Zaskočila ma všade prítomná voda na lúke, ktorá sa nijako nedala obísť. Čo narobím, snáď mi topánky uschnú na slnku, alebo ich vyfúka vietor cestou domov. Všetko náhradné som si zobrala, len topánky mi nenapadli. „Dúfam, že konečne stretneme nejakého medveďa.“ Žartovala som, pretože na Poľane sme boli xkrát a stále nič, napriek tomu, že sa vždy nájde niekto, kto ma varuje, aby som ta nechodila, že sú tam medvede. Po pravde, už by som chcela nejakého vidieť. Určite by som mala rešpekt, ale na druhej strane by ma zaujímalo, ako by som v takej kritickej situácii reagovala.
Viem, že teória a prax je niečo iné, ale treba mať na pamäti, že medveď je z väčšej časti bylinožravec a len občas si stravu spestrí drobnými hlodavcami. Vo väčšine prípadov sa medvede človeka zľaknú a utečú, pokiaľ nestratili prirodzenú plachosť, čo môže byť spôsobené návštevami kontajnerov a zvyknutí si na turistov alebo môžeme medveďa prekvapiť, keď sa dostaneme do jeho bezprostrednej blízkosti a narušíme jeho osobný priestor. Vtedy je pochopiteľné, že chce chrániť seba alebo svoje mláďatá. Je dobré vedieť rozlíšiť, či sa medveď správa obranne alebo je len zvedavý.
Ako je každému dobre známe, najlepším spôsobom je stretnutiu s medveďom predísť a to tak, že mu svoju prítomnosť dáme najavo rozprávaním či pískaním. Majte pritom na pamäti, aby ste nerobili väčší hluk, ako je nevyhnutné. Ďalšou dobrou radou je, buďte všímaví – pozorujte svoje okolie, v ktorom sa pohybujete.
Ak medveďa zbadáte na dostatočnú vzdialenosť (viac ako 100 metrov) a on si vás ešte nevšimol, je dobré začať pomaly cúvať a zväčšovať vzdialenosť medzi vami. Hluk či prudké pohyby by mohli vyprovokovať útok.
Pokiaľ si vás ale všimol, treba mu dať najavo, s kým má dočinenia. To znamená, že sa mu prihovorte pokojným hlbším hlasom a zdvihnite ruky, aby vás lepšie zaregistroval. Pokiaľ sa nepohne smerom k vám, môžete pomaly ustupovať. Môže sa stať, že sa medveď postaví na zadné. Nevysvetľujte si to ako útok. Medveď má veľmi slabý zrak a týmto spôsobom sa snaží vás lepšie identifikovať zrakom, poprípade vás zacítiť, ak vietor nefúka od vás k nemu. Keď zistí, že pre neho nie ste hrozbou, zvyčajne sa otočí a odíde.
Môžu sa vyskytnúť aj zvedavé medvede, ktoré sa k vám priblížia. Hlavnou zásadou je ostať pokojní a prihovárať sa mu.
Ak nastane situácia, že medveďa nezbadáte pre hustejšie krovie a vyrušíte ho z menšej vzdialenosti, je pravdepodobné, že sa bude správať nervózne až agresívne. Medveď vždy útočí na všetkých štyroch a snaží sa zasiahnuť hlavu alebo končatiny. Niekedy chce útokom iba zastrašiť a nedôjde k priamemu kontaktu. Ak sa ale dostanete do priameho kontaktu, treba si okamžite ľahnúť na zem a hrať mŕtveho. Ideálna poloha je na bruchu, ruky za hlavou a nohy trocha rozkročené (chráni vám tvár, krk a dôležité orgány). Je taktiež dobré, ak máte na chrbte ruksak. Pokiaľ by sa vás pokúšal otočiť, prevráťte sa zas do pôvodnej polohy. Keď medveď vycíti, že nie ste hrozbou, stratí o vás záujem. Ostaňte ležať, až kým sa nevzdiali.
Ale trocha som odbočila od témy. My sme žiadneho Fera ani maca Laca nestretli. Pritom Poľana je charakteristická ich výskytom. Za to nás prekvapila iná skutočnosť. Čím hlbšie sme postupovali do hory, tým viac tam bolo snehu. S tým som naozaj nepočítala. Pri hoteli bolo minimálne 25 stupňov a o pár metrov ďalej sa držal sneh. Najhoršie na tom bolo, že som mala obuté letné tenisky, 3/4 legíny a tenkú bundu. Bola som pripravená na to, že v horách bude chladnejšie ako dolu v Detve, ale kto by tu čakal cencúle? Spočiatku som sa snehu snažila vyhýbať stúpaním na kamene, ale keď bielej pokrývky čoraz viac pribúdalo, nemala som na výber a musela som sa do nej v noriť – niekedy až po kolená. Snáď ten chlad pôsobil blahodarne aspoň na moje ešte nevytvorené kŕčové žily. Jediné, čo som však spozorovala, boli červené fľaky na lýtkach od podchladenia a škrabance od kríkov, cez ktoré som si nemilosrdne razila cestu.
Bola som skutočne rada, keď sme dorazili k pamätnej knihe, kde som narýchlo čosi načarbala skrehnutou rukou. My blázni sme si povedali, že sa vyberieme hľadať ešte vulkán, aj keď všetci turisti (alebo skôr tých pár ľudí, čo sme po ceste stretli) sa otáčali tu. Žiaľ, nenašli sme. Iba čo sme ešte viac premrzli a poblúdili, pretože sme stratili značku.
Cestou späť, som znova narazila na močarisko, kde sa sneh na slnku topil, ale tento raz som sa mu potešila. Bolo príjemné zaboriť nohy do tej vyhriatej vody a trochu sa tiež zohriať a vyčistiť si topánky. A to som naň cestou hore tak veľmi nadávala…
Čo ste možno nevedeli:
*Poľana patrí medzi jednu zo štyroch slovenských biosférických rezervácií programu UNESCO.
*Je najvyšším sopečným pohorím na Slovensku.
*Na jej výmere leží stratovulkán Poľana – najväčšia slovenská a jedna z najväčších vyhasnutých sopiek v Európe.
*Na Zadnej Poľane je výskyt najjužnejšej pôvodnej horskej smrečiny v Západných Karpatoch. Ide o jedinú vysokohorskú smrečinu na andezitoch v celej SR.
*Na území Poľany sa po poslednom sčítaní nachádza 37 medveďov.
*Medvede sa pária v lete (máj-júl), ale paradoxom je, že mláďatá privádzajú na svet počas hibernácie (až v januári-februári).
*Vývoj zárodku sa po oplodnení pozastaví (utajená gravidita) a pokračuje až na jeseň. Zárodok sa vyvíja len 8-10 týždňov, preto sa medvieďatá rodia veľmi malé (asi 0,5 kg).
Zaujímavé odkazy:
Podrobnejšie: Čo robiť pri stretnutí s medveďom?
P.S.: Budem rada, ak do komentáru napíšete, aká je vaša teória, čo robiť pri stretnutí sa s medveďom 🙂
Celá debata | RSS tejto debaty